V poslednom čase si možno všimnúť ako rapídne upadá horlivá snaha prekonať hospodársku krízu. Sprvu sme sa všetci tešili z balíčkov a iných opatrení, ktoré mali znovu naštartovať ekonomiku. Ako to však dopadlo a dopadne?
Možno najlepším príkladom sú USA, v ktorých ma opatrenie proti kríze náramne prekvapilo. Obrovské číslo peňazí, ktoré mali byť vyčlenené na boj proti kríze však nemali celkom presne stanovených príjemcov. V podstate celý ich program vyzeral tak, že Barack by jedného dňa mohol vysypať pred biely dom 700 miliard dolárov a reku že na, berte si, nech nie je kríza, štartujte ekonomiku. Ďalej som to nesledoval, nakoľko som sa nemohol pozerať, ako táto ekonomická blamáž skončí. Ako však skutočne krízu riešiť?
Odpoveď je veľmi jednoduchá, veľmi zarážajúca a veľmi nechcená. Začnime od piky - o čo vlastne ide? Je urgentná potreba znovu vrátiť dopyt po výrobkoch, v podstate akýchkoľvek, dať prácu ľudom, ktorí budú odvádzať dane, z ktorých možno vymýšľať ďalšie protikrízové opatrenia. Ľud dostane prácu, peniaze, chlieb. Avšak na toto, ako sme si po športovnom šrotovnom všimli, treba niekoho, kto bude chcieť kupovať výrobky, teda inými slovami - pre koho vyrábať. Autá nám netreba, tak či tak by sme ďalším šrotovným dali prácu továrňam sotva na tri týždne. Elektroniky máme dosť, ba dokonca aj lentiliek je stále v obchodoch požehnane. Treba hľadať odvetvie, ktoré doslova zožerie z každého rožku nie trošku, ale nesmierne veľa. Týmto odvetvím je armáda. Riešením proti kríze je (znova!) vojna.
Tak ako v 20-tom storočí, rozbehlo ekonomiku zbrojenie, tak aj dnes nám neostáva iná možnosť. Armáda potrebuje všetko. Od ťažkého priemyslu, cez elektrotechniku a elektroniku až po potraviny a textil. Vyrobiť toto všetko znamená dať ľudom prácu, dať ľudom prácu znamená pre štát mať príjmy z daní a pre ľudí to znamená mať istotu a čo do úst. Zbrojiť v období mieru však nemá zmysel, bolo by to bojkotované organizáciami typu OSN, ktoré ak by nemalo UNICEF a UNESCO ani by som o nejakom OSN nevedel.
Vojnový stav, respektíve propagandou podporované prípravy na vojnu, by dodali ľuďom prácu rovnako ako v Nemecku v 30-tych a 40-tych rokoch dvadsiateho storočia. Práca a produkovanie by bolo poháňané a zároveň by samo produkovalo nádej výhry a zlepšovalo morálku. Nikoho by nezaujímalo, že stačí zopár jadrových bômb a je po všetkom. Nikto by tomu ani v tom vojnovom ošiale a nadšení nechcel veriť. Ľudia sa nemenia.
Vojna by nakoniec, ak by k nej aj došlo mohla skončiť bez jediného naštartovania tanku či výstrelu. Zbrane hromadného ničenia by spravili svoje. Víťazná strana by mala rozbehnutú ekonomiku a nové územia, ktoré by mohla a nemusela obsadiť. Tým porazeným by pomohla k rozvoju a zároveň neskôr od nich ťažila reparácie a na najbližšie polstoročie sme vystaraní. No nie?
Komentáre